MENU
ZATVORIŤ
Juraj Hipš založil známu neziskovku Živica. Stojí za založením Sokratovho aj Komenského inštitútu. Je spoluzakladateľom vzdelávacieho centra a Komunitnej školy na Zaježovej. Dva roky pôsobil v politike, z toho rok ako predseda politickej strany. V súčasnosti rozbieha nový projekt súkromnej základnej školy bez školného vo Zvolene, ktorú im mesto odovzdalo zadĺženú a v obrovských problémoch, aby vďaka nim vstala z popola.
V rozhovore sa dočítate:
Rozhovor si môžete pozrieť a aj vypočuť na Youtube a v podcastových aplikáciách.
Prečo ste sa rozhodli rozbehnúť projekt súkromnej základnej školy, ktorá pôvodne patrila mestu?
V prvom rade by som chcel podotknúť, že názov súkromná základná škola môže budovať imidž elitnej, kvalitnej, dobrej školy. Veľakrát som sa s tým stretol u verejnosti. V tomto prípade všetko platí, okrem tej elitnej. Už pri vyjednávaniach s mestom som stále opakoval, že táto škola je pomoc mestu. Je to pomoc deťom a ich rodičom. Táto škola nebola žiadna výkladná skriňa mesta Zvolen. Bola to škola, ktorú, keď sme si dali robiť prieskum, vo Zvolene volajú “cigánska škola”. To hovorí za všetko. Na tejto škole boli dlhodobo niekoľko rokov odkladané tie deti, ktoré nikto nechcel.
O aké deti ide?
To sú deti, ktoré naozaj žijú na okraji spoločnosti v extrémnej chudobe. Keď sa povie, že extrémna chudoba, mnoho ľudí si nevie predstaviť, čo to znamená. Život v extrémnej chudobe nie je o tom, že deti alebo rodičia nemajú možnosť chodiť na dovolenky. Extrémna chudoba v tej najhoršej forme je o tom, že človek nemá zabezpečené ani základné životné potreby. Vysvetľujem to aj na príklade našej žiačky druhého ročníka. Raz ma pred našou školou zastavila jej mama, aby som ich dal do novín. Je to celkom neobvyklé, aby za mnou niekto s takýmto niečim prišiel. Bol to proste výkrik zúfalstva. Nevedela, čo má robiť, bála sa, že ďalšiu zimu už v zlých podmienkach nedokážu prežiť. Pozvala ma k nim, aby som sa prišiel pozrieť ako bývajú. Dva dni som ich hľadal.
Prečo?
Ja žijem na zaježovských lazoch a oni žijú v lese za kopcom. Keď som ich napokon našiel, uvidel som osadu, v ktorej bývajú bez elektriny a pitnej vody. Dievča, ktoré som spomínal, šlape v zime trištvrte hodinu až hodinu tým lesom na autobusovú zastávku. Ja som videl už naozaj kadečo, ale toto bola asi jedna z najhorších osád. Bol som prekvapený, keď mi antropológ Andrej Belák, ktorý tam robil výskum, povedal, že táto osada tam vznikla ešte za komunistov. Týchto Rómov nechceli dole v dedine, tak ich tam v 80-tych rokoch vyviezli a odvtedy tam sú.
Približne koľko ľudí tam žije?
Tipujem okolo 50-60 ľudí. Tým, že je to veľmi rozptýlené, ťažko sa to odhaduje. Sú tam domčeky medzi stromami. Resp. pomenovanie domčeky je skôr eufemizmus. Nie sú to domčeky, ale skôr búdky, chatrče. Je to niečo strašné. O to viac obdivujem tú našu žiačku a jej mamu. Pozrel som si jej dochádzku a videl som, že poctivo chodí do školy. Jej mama dáva všetku energiu do toho, aby dcéra chodila do školy a aj možno vďaka vzdelaniu mala lepší život. Keď som si prešiel tú lesnú cestu ja, tak som si uvedomil, že príchod do školy ich stojí obrovské množstvo energie. To si my nevieme ani predstaviť. Nie je to o tom, že nám sa ráno nechce vstať do školy, oni vstávajú o piatej. Dievčatko povedalo, že chodí spávať o šiestej.
Za prvé preto, že nemajú elektrinu a v zime chodieva spať aj skôr. A za druhé kvôli tomu, že ráno musia vstať, všetko pripraviť a včas odísť na autobus a absolvovať “rannú turistiku”. Zároveň, mama ju celé doobedie čaká, kým skončí vyučovanie a spolu idú domov. Nechce ju nechať chodiť samú lesom, preto chodí s ňou. Na tomto príklade často ukazujem, keď niekto povie, nech si nájdu prácu, nech si sporia a nájdu bývanie. Lenže človek z majority si veľa vecí neuvedomí. Prečo to nejde? Napríklad táto pani má kurz ošetrovateľstva. Chce pracovať v nemocnici, avšak tam začínajú šichty o šiestej ráno a proste nemá sa tam ako dostať. Myslím, že jediný autobus chodí o siedmej ráno a nemá sa tam ako dostať. Jedine, že by šliapala nejaké tri hodiny dole do mesta Zvolen. Čo sa aj niekedy stane, napríklad keď nemajú potraviny. Vyberú sa a idú pešo tri hodiny do obchodu.
Toto sú naozaj extrémne príbehy. Koľko takýchto detí asi máte vo svojej škole?
Máme v nej rôzne deti. Zo sociálne vylúčených komunít máme asi 30 percent detí, čo treba povedať, že je veľa.
Aká je kapacity školy?
Máme teraz do 200 detí. Výskumy ukazujú, že triedu, v ktorej je 20-25 detí a dve z nich žijú v náročných sociálnych podmienkach, dokáže zvládať učiteľ aj podporný tím. Problém je, ak takýchto detí máte veľa, pretože potrebujú veľa podpory. S nimi riešime úplne základné veci - hygienu, dochádzku, jedlo, domáce úlohy, čo sa v bežnej základnej škole až tak nerieši.
Celá vaša škola má kapacitu zhruba 200 detí a týchto detí máte približne tretinu. Okolo 70?
Áno, hovoríme o deťoch od prvého ročníka až po deviaty. Problém, o ktorom hovoríme, sa týka celého Slovenska. Máme tu dlhodobo neriešený problém segregácie. V regiónoch, mestách a obciach, sa de facto “obetujú” nejaké školy a deti z vylúčeného prostredia dávame tam.
Všetky deti z celého regiónu teda chodia do tej jednej školy?
Áno. Na jednej strane je majorita spokojná, na druhej strane neprospieva to deťom, ktoré tieto školy navštevujú. Je to extrémny nápor na učiteľov a neprospieva to ani nám ako spoločnosti, pretože vlastne robíme to, že odmalička tie deti učíme, že vy ste občania druhej kategórie. Vy ste tí, ktorých sem dávame, lebo k vám nikto nechce chodiť. Stretol som sa s tým, že keď som prišiel do vylúčenej komunity a rozprával som sa s deťmi, ostal som šokovaný. Ich prvá reakcia bola, že samé seba označujú ako hlúpe. Oni s takouto nálepkou žijú, pretože od malička dostávajú informáciu od väčšinovej spoločnosti, že nie sú dostatočne dobré na to, aby mohli chodiť do škôl ako chodia naše “biele” deti. Toto je obrovský problém, lebo nejde o ich slabé kognitívne schopnosti, ale o inú farbu pleti. Samozrejme, žijú v otrasných podmienkach a málokedy si ich vieme predstaviť. Možno si niekto pri vyslovení, že žijú v extrémnej chudobe, povie, že áno, asi to majú ťažké. Ale keď tam ste a vidíte realitu, v ktorej žijú, myslím, že to nenechá nikoho chladným. A keby tam prišli aj tí, ktorí o veciach rozhodujú a môžu im pomôcť, tak by sa aj niečo udialo.
Skús priblížiť, pre tých, ktorí nebývajú v okolí Zvolena, o ktoré lokality ide?
My máme deti z lokality Pustý hrad. Vidia ju všetci, ktorí cestujú z Bratislavy do Košíc cez Zvolen. Je to taká polorozpadnutá bytovka, okolo ktorej vyrástli chatrče. Keď niekomu poviem, že máme deti z Pustého hradu, počúvam reakcie, že tam je pekne. Až neskôr mi došlo, že ľudia si to spájajú s hradom, s turistickou vyhliadkou, kam sa chodia všetci pozerať a obdivovať nádherný výhľad. Tá bytovka sa tiež volá Pustý hrad, akurát je to úplne iný level. Jediné čo ich spája je to, že sú na úrovni stredoveku. Ďalej máme deti z osady Sása Lomno, ktorá je uprostred lesa, doslova uprostred ničoho. A máme aj deti, ktoré bývajú v sociálnych bytoch. Treba povedať, že napríklad oproti lokalitám ako Dobšiná, Gemer, Spiš, je počet týchto ľudí relatívne malý na mesto Zvolen. Napriek tomu sa tam dlhodobo nič nerobí. Proste obetujú jednu školu, tam všetky deti z vylúčených komunít natlačia a my si budeme žiť vo svojich školách.
Mňa by zaujímalo bližšie premýšľanie mesta a poslancov. Dajú školu neziskovke, nech to teda urobí za nich? A aká je tvoja motivácia, resp. motivácia Živice, si vziať tú školu pod seba?
Treba povedať, že mesto odovzdalo školu neziskovej organizácii po prvýkrát v histórii Slovenska. Bol to veľmi náročný legislatívny proces, ktorý mesto podstúpilo preto, že škola už mala vážne problémy. Keď sme ju prevzali, vykazovala dlh 80 000 eur ročne, čo je verejne dostupná informácia. Pôvodne mala škola 400 žiakov. Ako do nej začali chodiť rómske deti, majorita začala deti z tej školy brať a skončili sme na čísle 190 detí. V poslednom roku, keď sme školu ešte nemali pod sebou, nastúpilo do prvého ročníka iba 13 detí, čo je najmenej za celú históriu. Spádovo tam samozrejme patrilo viac detí, ale rodičia si vybrali inú školu. Sčasti im aj rozumiem, pretože škola nemala dobrú povesť. Niektorí učitelia sa aj snažili, ale bez pomoci štátu zvonku to nejde tak ľahko.
Aká bola motivácia mesta vám tú školu odovzdať? Prečo to chceli od vás?
Motivácia mesta je podľa mňa logická a správna. Treba povedať, že ja som na tento problém upozorňoval už pred deviatimi rokmi bývalé vedenie. Toto nie je problém, ktorý vznikol za rok. A to ja nie som nejaký prorok. Sú to skúsenosti zo Slovenska aj zo zahraničia, ktoré presne hovoria o tom, že ak sa niektorá škola začne vytvárať ako segregovaná, majorita odchádza, počet žiakov školy klesá a vznikajú takto finančné problémy. Každý boží rok som upozorňoval, že s tým treba niečo robiť.
Čiže povedali, že ak frfleš, že je to zlé, tak si to rob sám? Tak nejak?
To nie. Povedali, že nechajte to tak, je to dobré. Treba povedať, že veľká časť ľudí je v podstate spokojná. Toto nie je iba problém Zvolena. Každé väčšie mesto má svoju školu, kde sa “odkladajú” deti, ktoré nikto nechce, len sa o tom nehovorí. To, čo spravil Zvolen si zaslúži veľký rešpekt.
Prečo si teda na seba toto vzala Živica?
Správne si v úvode spomenula, že som bol chvíľu v politike, čo je pre mňa ako také celoživotné vzdelávanie a z veľkej časti mi skúsenosti pomohli aj v tomto procese. Bolo to o veľkých vyjednávaniach, vysvetľovaní a veľkej trpezlivosti. Mesto nevedelo, čo so školou robiť. Mali možnosť zrušiť školu a deti podľa zákona prerozdeliť do iných škôl, ktoré sa samozrejme o rómske deti netrhajú. Alebo mohli školu ďalej prevádzkovať so stále menej a menej žiakmi, vykazovať stále väčšiu a väčšiu stratu, čo nie je populárne. Mohli skúsiť aj odvážny krok, nechať manažovať školu niekomu inému. Ak to vyjde, tak super a keď to nevyjde, tak by mohli povedať, že ani títo to nevedia spraviť. Keďže primátor Zvolena vedel, že som túto školu už riešil, oslovil ma, či teda ideme projekt vyskúšať. Pre mňa bolo zaujímavé vytvoriť modelovú školu, ktorá si deti nevyberá a nikdy nebude vyberať. Naša škola reprezentuje pestrosť, ktorú máme v spoločnosti. Chodia do nej deti z extrémne ťažkých podmienok, ale aj deti zo strednej vrstvy a bohatých rodín. Do takéhoto typu školy pre mňa má zmysel investovať a ukazovať, že poďme budovať školy, do ktorých chodia rozmanité deti s rozmanitými príbehmi. Dnes vidíme, že spoločnosť sa rozdeľuje už na úrovni materských a základných škôl. Tí, čo si to môžu dovoliť, dávajú deti do elitných súkromných škôl, kde vyrastajú bez kontaktu s deťmi, ktoré žijú v úplne iných podmienkach. Potom sa čudujeme, prečo nám to tu v dospelosti úplne nefunguje. Základná škola je ako sociálny tmel, je to jedno z mála miest, kde sa môžu stretávať rozličné deti a môže sa budovať súdržnosť krajiny. My sme na toto úplne rezignovali a zatvárame si pred tým oči.
Podme teraz konkrétnejšie k tomu, ako to prebiehalo, keď ste školu prevzali. Ak je moja informácia správna, školu ste viedli už celý minulý školský rok. Aká bola odozva a ako vám to išlo?
Keď sme dostali ponuku od vedenia mesta, myslel som si, že to bude veľká výzva, ale zároveň som si hovoril, že keď to toho pôjdeme spoločne a všetci to chceme, bude to všetko super. Sčasti je to možno aj moja naivita. Myslel som si, že to všetci ocenia a ukázalo sa, že to bol jeden z najväčších omylov. Napriek tomu, že do školy rodičia nechceli dávať deti a poslanci ju len ticho tolerovali, odrazu bol problém, že škola mala ísť Živici. Sčasti si to vysvetľujem aj zmenou politickej situácie.
V čom bol problém? Skús dať nejaký príklad.
Išlo o veľa vecí. Ostal som napríklad šokovaný, keď niektorí mestskí poslanci prišli s návrhom, aby sme za školu platili nájomné 90 000 eur ročne. Priznám sa, že mi vtedy ostal rozum stáť, nerozumel som tomu.
Aké boli ich argumenty?
Dostali sme sa do situácie, kedy poslanci, ľudia, ktorí majú verejné funkcie, vám s kamennou tvárou oznámia, že veď vás financuje Soroš, financujú vás firmy, ktoré presadzujú LGBTI agendu. Budete v nej robiť LGBTI workshopy a tým pádom budete mať z toho peniaze. Priznám sa, že už som zažil kadečo, ale v tej chvíli som ostal s otvorenými ústami. Toto sú, žiaľ, situácie, ktoré dnes na Slovensku v realite zažívame. Veľakrát som počul, že ja som LGBTI aktivista a budeme v škole učiť a testovať nové modely. Vždy som sa spytoval - prosím vás, čo to znamená? Pretože my nemáme žiaden predmet LGBTI. My len chceme, aby sa každé dieťa v škole cítilo bezpečne, čo je legitímne.
Počula som príbeh o tom, že keď ste školu prevzali, jednou z prvých vecí, ktoré ste vraj podnikli, bola rekonštrukcia toaliet.
My sme nerekonštruovali, to nie je úplne pravda. Naozaj nemáme toľko peňazí, že prídeme a rekonštruujeme jedna radosť. Možno to tak ľudia zvonku vnímajú. Ostal som úplne šokovaný, že do kritiky školy sa premietali všetky konšpirácie, ktoré bežne človek počuje, napríklad, že budeme mať v škole tri záchody pre 72 pohlaví. Paradoxne, na začiatku som mal v škole zaujímavú skúsenosť. Išiel som na malú potrebu a v tom vošli tri žiačky. Hovorím im, že dievčatá veď ja som na záchode a ony na to, že vedia, ale že veď oni tam predsa majú spoločné záchody. Bol som šokovaný, že tam to pre nedostatočné priestorové podmienky roky takto funguje a mňa budú obviňovať, že tam chceme testovať nejaké nové modely. Roky tam niečo (ne)fungovalo a nikdy to nikomu nevadilo. Osobne si myslím, že takto by záchody fungovať nemali a my potrebujeme zohnať peniaze, aby mohli fungovať tak ako majú. Tento príklad však ukazuje, ako vedia poslanci aj verejnosť premietnuť svoj strach do takýchto vecí. Často je to o nepochopení a o tom, že verejnosť nechce, aby rómske deti chodili do iných škôl. Mnohým vyhovuje, že sú v tej jednej škole a potom príde Živica alebo niekto iný a ten model, ktorý roky mali “dobre vymyslený”, idú rozbíjať.
Povedzme si ešte o financovaní vašej školy. Nakoniec vám nájomné poslanci odhlasovali alebo ako to dopadlo?
V apríli poslanci odhlasovali, že škola patrí nám, ale budovu nám nedajú. Bol som v šoku, že to snáď nie je možné. Deti žijú v ťažkých podmienkach a my ich máme učiť kde? Na ulici? Našťastie sa tri dni pred koncom školského roka našla väčšina poslancov, ktorá našla odvahu a odhlasovala aj budovu. Ale aj toto svedčí o tom, aký náročný je to proces. Je to jeden z najťažších projektov, na akom som pracoval. Nesmierne psychicky vyčerpávajúci. A nie preto, že nevládzeme, ale potrebujeme sa venovať deťom a učiteľom. Namiesto toho sme sa venovali zmluvám a vysvetľovaniu, prečo deti potrebujú aj budovu a že sa s nimi nemôžeme učiť na ulici. Ľudia sa ma často pýtajú: Juraj, prečo to robíš? Načo ti to je? Jediný dôvod, prečo to robím, je naozaj ten, že ja mám s tými deťmi vzťah. Ja viem, kde žijú. Stretávame sa spolu a ja vidím ich príbehy. Pre mňa to nie sú len čísla v katalógu. Poznám ich rodičov, ich životné príbehy a keď už fakt nevládzem, preletia mi hlavou konkrétne mená - Sebastián, Ninka, Jasmína, Vanessa…Majú ťažký život. Oni neriešia, čo bude o rok o dva. Riešia, čo bude zajtra a ja nemám právo ich súdiť. Otvorene poviem, že keby som sa s nimi nestretával a rozhodoval od stola, asi to vzdám a poviem si, že to nemá zmysel. Verím, že deti vďaka vzdelaniu vieme vymaniť z generačnej chudoby, ale treba do toho dať veľa, veľa energie.
V relácii DÁSATO sa vždy hlbšie venujem aj finančným záležitostiam. Aký rozpočet má škola s kapacitu do 200 detí v jednom školskom roku? Koľko má zamestnancov a ako takéto niečo vlastne funguje z finančného hľadiska?
Z finančného hľadiska samozrejme funguje zle. To treba povedať úplne na rovinu, lebo veľký vplyv na to, že nám školu odovzdali mal fakt, že produkuje finančnú stratu.
Je to preto, že školy sa financujú podľa počtu detí a ak počet detí nie je dostatočný, škola nemá na základné náklady?
Áno, veľmi jednoducho povedané. Asi 20 metrov od našej školy, v rovnakej budove ako naša škola Alma je verejná základná škola, v ktorej je vyše 400 - 450 detí. Je úplne plná, čo samozrejme znamená, že v nej je minimum rómskych detí, preto tam chcú rodičia dávať svoje deti. A oproti nej je naša škola, ktorá je poloprázdna. Predstavte si takú istú budovu, avšak s polovičnou vyťaženosťou a platíte všetko rovnako. Pokiaľ budú mať takéto školy málo žiakov, budú produkovať stratu.
Ako to vy chcete zmeniť?
Vidím v tomto prípade aj zodpovednosť štátu. Ministerstvo školstva si dalo ako jednu z priorít desegregáciu, preto verím, že aj tejto škole pomôžu dofinancovať stratu. Doteraz ju dofinancovávalo mesto. Nevieme sa bez toho pohnúť a verím, že ministerstvo túto svoju povinnosť na seba prevezme. Nerád by som sa dostal do štádia, že budem prosiť ľudí cez Facebook a Donio, aby nám prispeli, lebo nevieme zaplatiť elektrinu, kúrenie či kuchyňu. Bavíme sa však teraz len o dofinancovaní straty. Zároveň potrebujeme presvedčiť majoritu, že naša škola je dobrá a kvalitná a má zmysel do nej zapísať svoje deti. Aby však mala dobrú kvalitu, potrebuje obrovské množstvo peňazí.
A tie vám dá Soros alebo ako teda?
Nie, ale keby mi zavolal, že nám dá peniaze, do minúty ich beriem, nemám s tým žiadny problém. Ak sa bavíme o konkrétnych číslach, minulý školský rok sme do školy investovali 150-tisíc eur. Treba povedať, že nám pomohlo mnoho ľudí. Rád spomínam príklad pána Jankuliaka, dôchodcu, ktorý má farmu pri Krupine a poslal nám veľký finančný dar. Veľmi nám pomohol pri rozbehu školy s nákupom pomôcok, mohli sme učiteľom zaplatiť kvalitné vzdelávanie, mentorov a podobne. A to sme len tak spolu sedeli a rozprávali sa o ovciach, ako sa žije na lazoch, na družstve, ako žijú tie deti. Priznám sa, že som čakal, že nám pošle možno 500 eur, aby sme niečo kúpili deťom, no on nám poslal päťcifernú sumu s tým, aby sme to použili ako len potrebujeme. Bol to znak veľkej dôvery. Pre mňa to bol oveľa väčší záväzok, ako keby som podpisoval zmluvy s tisíckami položiek a vyúčtovaní. Pán Jankuliak videl, že to, čo robíme, má zmysel, chcel nám pomôcť a dôveroval nám, že to, čo budeme robiť, bude dobré. Samozrejme ho aj volám k nám do školy, aby sa prišiel pozrieť, čo sa nám podarilo, vďaka čomu sme sa posunuli. Toto je podľa mňa to, čo nám na Slovensku z veľkej časti chýba a to je vzájomná dôvera. Našťastie, je tu časť ľudí, ktorí takto fungujú. Ozvala sa nám tiež firma, ktorá nám zabezpečila pre celú školu pokrytie internetom. Teraz máme špičkovú wifi ako v nejakej firme. Všetko nám to tam spravili, zaplatili, odovzdali a čo je skvelé, ozvali sa oni. Volali mi včera tiež z Lidlu, že majú pre nás kopec vecí, ktoré by radi darovali. Výtvarné pomôcky, športové veci, do záhrady, všetko možné, akurát to treba vyzdvihnúť v Bratislave, čo vďaka jednému telefonátu zariadil podnikateľ Jano Košturiak s katolíckym kňazom Vladkom Maslákom. Je okolo nás veľa ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať, preto o tom treba hovoriť,
Tie peniaze investovala Živica?
Živica a Teach, lebo Teach (neziskovka Teach for Slovakia) je hlavný partner školy. Školu vedú spoločne tieto dve organizácie. A aby som nehovoril iba o ťažkých veciach, musím spomenúť aj pozitívnu vec, ktorá sa nám podarila. V apríli sme mali zápis nových deti a čakali sme, koľko ich príde, keďže minulý rok ich bolo len 13. Dobrá správa je, že sa nám podaril menší historický zázrak. Prišlo toľko detí, že otvárame nie jednu, ale dve triedy. Celá snaha a energia tímu ukazuje, že sa to dá. Myslím si, že by sme dosiahli ešte viac, keby sme nemuseli veľkú časť energie venovať presviedčaniu ľudí, že nejdeme robiť experimenty na deťoch a budovať nejaké LGBTI záchody.
Akú máte skúsenosť s peniazmi z Európskej únie? Hovorí sa, že dávajú milióny na pomoc pre vylúčené rómske komunity.
Časť financií máme aj z EÚ, vďaka čomu vznikla ďalšia konšpirácia, keď ľudia videli vlajku Európskej únie. Ľudia šírili konšpirácie, že si túto školu vybral Brusel a budú tam čipovať deti. Ono to niekedy všetko vyzerá humorne. Problém je, keď vám to niektorí ľudia hovoria otvorene do očí a čakajú argumenty, že to nie je pravda. Je to také absurdné, že v tej chvíli na to ani neviete zareagovať. Stalo sa mi to už niekoľkokrát. Dnes už som vycvičený a snažím sa to vždy v pokoji vysvetliť. Pri vstupe do školy nestojí školník s injekciou, ktorú deťom buchne do pleca a s čipom odchádzajú do tried. Je to strašné, ale v dnešnej dobe sa, žiaľ, musíme baviť aj o tomto a vysvetľovať, že naozaj nie je pravda, ak máme na letákoch vlajku Európskej únie, že nás núti čipovať deti.
Na čo všetko sa u vás využívajú peniaze z európskych fondov?
Peniaze z Európskej únie prichádzajú, veľká otázka je, ako sa s nimi narába. Poviem dva príklady, začnem pozitívnym. Máme teraz v sociálne vylúčenej lokalite rómske občianskehliadky. Sú to vlastne rodičia našich žiakov. Výborne sa mi s nimi spolupracuje a fakt sa tam mnoho vecí zlepšilo. Keď sme mali napríklad školský výlet, dal som im zoznam a povedal, kedy majú byť deti nachystané. Všetky deti boli tip top pripravené a išli prvýkrát v živote na školský výlet. Toto sa platí z európskych peňazí a vidím, že má význam, ak sa to robí dobre, sú jasne udelené úlohy a má to jasné ciele. A potom tu máme príklad komunitných centier. Niektoré fungujú výborne, iné úplne tragicky. Často upozorňujem, že komunitné centrum u nás vo Zvolene je poobede zavreté. Deti odídu zo školy a mohli by ísť do komunitného centra. Komunitné centrum má síce slúžiť aj na iné účely, ale má slúžiť z veľkej časti aj týmto deťom. Nedáva to logiku a hovorím, aby sa zmenili otváracie hodiny, napríklad tri hodiny doobeda, tri hodiny poobede. Len tu sa ukazuje, že mnohé centrá na Slovensku takto nefungujú. Peniaze dostanú, ale vo finále to nie je pomoc pre tých, čo ju potrebujú. Zdá sa, že tých peňazí z fondov je veľa, ale často sú využité úplne neefektívne. Musím povedať, že dobre fungujúce komunitné centrá často prevádzkuje buď cirkev alebo neziskový sektor, pretože tam to ľudia berú ako vášeň a chcú pomôcť, nie je to pre nich len práca.
Ako si predstavuješ budúcnosť vašej školy?
Ľuďom, ktorí do nášho projektu vstupujú, vždy hovorím, že aby sme dosiahli naše plány, musí byť ich energia obrovská. Ja budem rád, keď si o päť rokov povieme, že nám všetko funguje, nemáme dlh, na školu sa hlási toľko detí, že nevieme, čo s nimi a budem môcť povedať pozitívne príklady detí z chatrčí, ktoré sa nejakým spôsobom dokázali vymaniť z generačnej chudoby.
Máš nejaký návod pre ľudí, ako by sa mohli k vášmu úsiliu pripojiť?
Je niekoľko možností. Veľmi apelujem na rodičov, aby zvážili, kam dávajú svoje deti a aby podporovali a angažovali sa v školách vo svojom okolí. Potrebujeme mať kvalitné verejné školy bez školného pre všetky deti. Hovorme o tom, prečo je dôležité, aby sa stretávali rozličné deti, ale aj rozliční rodičia. My sme napríklad robili brigádu, kde spolu brigádovali rómski rodičia s rodičmi z majority. Je to perfektný príklad, takto sa vytvárajú vzťahy. Je to beh na dlhú trať a netvrdím, že tam nie sú problémy. Je ich milión, ale vieme ich prelomiť a pri tých úplne bežných veciach budovať to, čo nás spája. Lebo to, čo nás spája, sú deti. Veľakrát nám ľudia ponúkajú rôzne typy pomoci, napríklad tričká, či ich nepotrebujeme. Je to milé a oceňujem to, avšak my potrebujeme systémové zmeny. Treba tlačiť či už na miestnych poslancov, ale aj na politikov v parlamente, aby tieto veci riešili. Ľudia z vylúčených komunít nepotrebujú ďalších dvadsať tričiek, potrebujú dôstojné bývanie. Poďme sa otvorene rozprávať o tom, že tu máme takýto problém, že existujú deti, ktoré sa odkladajú do konkrétnych škôl. Je to veľká tabu téma. Niektorí ľudia sa ma pýtajú, či pred tým než sme do toho celého išli, sme mali analýzy, prepočty, spísané riziká. Ja im na to hovorím, že ak by som toto všetko spravil, racionálne by som vyhodnotil, že sa do toho nemám púšťať. Sám by som sa toho zľakol. Ale niekedy človek proste musí počúvať srdce.
Je to ten neborák Soroš, ktorý musí na staré kolená všetko stále financovať, alebo je to inak?
Na úvod - neziskové alebo lepším slovom pomáhajúce organizácie pracujú pre dobro ľudí a celkovo spoločnosti. Ich hlavným cieľom nie je zisk ani zarábanie peňazí, ale pomáhanie druhým a prinášanie pozitívnych zmien tam, kde štát a verejná sféra to nestíha alebo nerobí. Čo robia? Napríklad pomáhajú ľuďom v núdzi či seniorom, ochraňujú prírodu, podporujú vzdelávanie, zlepšujú zdravotnú starostlivosť, kontrolujú korupciu alebo zachraňujú zvieratá a veľa, veľa ďalšieho.
Ako sú teda financované?
Tak po prvé, neexistuje žiadne garantované financovanie neziskových organizácií. Neziskové organizácie si potrebujú sami aktívne a iniciatívne neustále získavať peniaze a zdroje na svoju činnosť. Nikto im nič nedá „len tak“, neexistuje automatická položka v štátnom rozpočte. Podobne ako firmy súťažia o zákazníkov, pomáhajúce organizácie súťažia o všetky existujúce druhy podpory.
Vo veľkých profi neziskovkách pracujú zamestnanci, ktorí majú fundraisovanie v náplni práce, je to normálna práca, podobná ako sales, marketing, alebo budovanie vzťahu s verejnosťou. Niekde je to jeden dobrovoľník, ktorý to robí popri svojej inej práci, inde je to celé oddelenie s viacerými ľuďmi, ale v každom prípade je to normálna práca ako každá iná, nie je v tom žiadna mágia, nič tajomné ani zlovestné. Kedysi sa to volalo mecenášstvo, charita, alebo „desiatok“, podpora ľudí s horším osudom bola vždy súčasťou našej kultúry a histórie.
Na západe sú to bežné veci a nikto sa nepozastavuje nad tým, keď napríklad University of Georgia za rok 2022 vyfundraisovala 257,4 miliónov USD od 71.302 individuálnych donorov. Neviem koľko ľudí pracuje u nich na fundraisingovom oddelení, ale možno keby sme od nich naučili ako sa to robí, aj naše vysoké školy by časom mohli byť kvalitnejšie. Ja som rozhodne za to, že démonizácia nám nepomôže, radšej si vyhrňme rukávy a poďme robiť dobré veci. Vy si o tom čo myslíte?
Uvažujete nad tým, že by ste chceli založiť neziskovú organizáciu? Ak je to tak, ste tu správne, čítajte ďalej. V neziskovkách pracujem vyše 25 rokov, bola som pri vzniku viacerých a o svoje skúsenosti sa chcem podeliť, pretože verím, že dobrým úmyslom sa má pomáhať.
Ak čítate toto, zrejme už nejaký čas realizujete pomáhajúce aktivity a uvažujete nad založením organizácie, ktorá by Vám to uľahčila alebo rozvinula. Mám pre vás pár praktických tipov.
Život v pomáhajúcich organizáciách je iný ako vo firmách alebo ako v štátnej správe. Neistota a finančná nestabilita zvyknú byť hlavné negatíva, zato vyvážené osobnou slobodou a pocitom zmysluplnosti práce. Možno ste niekde počuli, že Vám bude Soroš posielať mesačnú rentu, alebo že bezprácne získate veľa peňazí z Eurofondov alebo z 2%. Ja netvrdím, že neexistujú aj podvodné neziskovky, ale podstatné je, že absolútnu väčšinu tvoria státisíce slušných ľudí, ktorí sa úprimne a čestne snažia niečo okolo seba zlepšiť, v niektorej z tisícich neziskových organizácií, a vedia, že jednoducho bez práce nie sú koláče. Normálne, ľudsky sa ich popýtajte, ako to v ich organizácii vyzerá, odkiaľ majú peniaze, koľko úsilia ich to stojí, a čo si myslia o Vašom zámere. Ak je to aj neziskovka s úplne iným typom činnosti, v dôvernom rozhovore môžete získať základnú, veľmi užitočnú predstavu o tom, čo Vás čaká.
Prípadne si vypočujte podcasty, ktoré sa venujú témam z pomáhajúceho sektora, odporúčam:
Tradične vznikajú pomáhajúce organizácie z poznania potreby. Napríklad zistíte, že nejaká služba v spoločnosti chýba, pretože chýbala Vám, alebo Vašim blízkym, keď ste ju potrebovali. Keďže ste museli, zohnali ste všetky potrebné informácie, možno Vás to stálo roky práce a veľa energie a úsilia a uvažujete, ako by ste toto mohli neskôr pretaviť do pomoci iným ľuďom. Alebo je Vaša pohnútka na založenie neziskovku iná, každopádne Vám odporúčam spraviť si prieskum, kto už v podobnej téme, ako je Váš zámer, niečo robí. Začnite googlom, ale určite potom využite telefonát, či osobnú návštevu, prípadne online stretnutie. Sieťovanie je geniálna vec a môže Vám to neskutočne pomôcť – nevymýšľať koleso, ale energiu zamerať naozaj správne. Možno sa spojíte s tými, čo už niečo podobné robia, alebo sa od nich naučíte ako to nechcete, alebo „len“ spojíte sily a využijete synergiu Vášho úsilia, každopádne spájanie a spolupráca je veľkým urýchľovačom a pomocníkom. Možno využijete štruktúry existujúcej organizácie a budete môcť svoj pomáhajúci zámer realizovať priamo tam bez starosti o organizáciu a venovať sa naozaj len tomu, čo ste chceli, bez byrokracie.
Ako sa rozhodnúť pre tip neziskovky a ako ju potom založiť sa dočítate napríklad aj v tejto veľmi užitočnej knižke, ktorú Vám určite odporúčam si kúpiť – je to zložitejšie a sem by sa to nevošlo:
"Šlabikár financií pre neziskovky, Jaroslava Lukačovičová, Gabriela Zúbriková, Pavol Krajčí (vyd.2022)"
Vedeli ste, že v roku 1980 istý pán menom Bill Drayton začal v zaostalej časti Indie hľadať a podporovať aktívnych ľudí, ktorí mali nápady s potenciálom zlepšiť svet? Založil organizáciu Ashoka, ktorá je dnes s rozpočtom 30 miliónov USD ročne, piatou najväčšou pomáhajúcou organizáciou na svete.
Manželka amerického veľvyslanca v komunistickom Československu pani Wendy Luers tu po nežnej revolúcii v roku 1990 chcela pomôcť rozvíjať občiansku spoločnosť. Založila Nadáciu pre občiansku spoločnosť, ktorá sa po rozpade Československa postupne pretransformovala na súčasnú Nadáciu Pontis na Slovensku a Nadace Via v Čechách. Aktuálne patrí Nadácia Pontis ku najväčším nadáciám na Slovensku so svojim cca 5-mil ročným rozpočtom, podobne ako Nadace Via v Čechách.
V roku 2015 alebo 2023 ... alebo neskôr... niekto ako vy, môže začať akýmkoľvek spôsobom zlepšovať svet. Možno najprv ani nevie, či potrebuje založiť neziskovú organizáciu. Možno nemá presnú predstavu o tom, ako má jeho pomáhanie presne vyzerať. Možno sa dokonca ani nestane veľkým a úspešným, ak však „len“ niekomu pomôže, určite to stojí za to. Ak v tom môžem byť trochu nápomocná aj ja svojimi radami, budem rada.
